18.9.2019
, autor:
Kristína Majerová
, foto:
istockphoto.com
Deti sú rôzne, tak ako sme rôzni aj my, ich rodičia. Máme však spoločnú ambíciu dať im to najlepšie. Čo deťom dáme, to v nich ostane. Ak im dáme hudbu, ostane v nich hudba. Ak im dáme „strieľačku“ na tablete, zabijeme hudbu.
Orientovať sa v tom, čo je pre deti to najlepšie, však nie je vždy také jednoznačné. Na jednej strane máme nové technológie, zlepšováky, edukatívne hračky, super škôlky, no rodičia sa často strácajú pri množstve informácií a poznatkov. Ak však ponúkneme deťom sedem vzácnych a pritom celkom obyčajných, dostupných darov, stanú sa z nich silné osobnosti. Nerozbitné deti.
Na to, aby rodič dokázal tieto dary odovzdávať svojim deťom, musí občas vynaložiť enormné úsilie. Je to výzva pre neho samého.
Veď ak chodím do práce, mám deťom 20 minút denne čítať (aj tým, čo už čítať vedia), byť s nimi hodinu denne na čerstvom vzduchu, ideálne v prírode, športovať, cvičiť aspoň 10 minút denne na hudobnom nástroji, pripraviť zdravú večeru a mať dosť času rozprávať a hrať sa spolu, to rodič musí byť naozaj super nerozbitný. No roky, kedy vieme dať deťom dobré základy do života, utečú rýchlo a nie je ich veľa.
V momente, keď dieťa sfúkne z torty sedem sviečok, má za sebou 364 najviac formujúcich víkendov v jeho živote. S každým ďalším víkendom náš vplyv slabne a slabne, ešte pár do päťstovky a je koniec. Preto nie je jedno, ako s tým krátkym časom naložíme.
Podľa prieskumu Agentúry TVS slovenský mladý človek strávi pri obrazovkách 5 a pol hodiny denne (americký 8 hodín denne). Kde všade by mohol byť, ak by miesto toho robil niečo iné? Ak by namiesto toho cvičil na husliach, po skončení puberty má zmluvu s filharmóniou vo vrecku.
Manželka Billa Gatesa na túto tému napísala: „Ako matka, ktorá chce, aby jej deti boli šťastné a v bezpečí, mám strach. Pri pohľade do minulosti premýšľam o tom, že som to mohla urobiť ináč. Ak by som niektoré veci mohla urobiť ešte raz, pravdepodobne by som dala svojim deťom do rúk počítače oveľa neskôr.“
Cesta zákazu nie je správna cesta. Niekto povedal, že existuje svet digitálnej zeleniny a digitálnych sladkostí. My potrebujeme deťom dávať ten svet digitálnej zeleniny – vyhľadávanie informácií, tvorenie hudby, učenie jazykov, programovanie, edukatívne hry...
Technológie sú dnes najväčšou výzvou pre rodiča práve kvôli tomu, že sa veľmi rýchlo menia a ešte nevieme odhadnúť dôsledky ich enormného vplyvu.
Žiadna iná aktivita nemá lepší pomer toho, čo treba investovať v porovnaní s výhodami, ktoré prináša. Ak si deti na knihy navyknú, budú ich milovať a samy si ich pýtať. Čítanie je najjednoduchší a najdostupnejší spôsob, akým rozvíjať dieťa. Ak sa nevystavuje knihám a časopisom už odmalička, tak mu v prvých 3 rokoch života ujde 30 miliónov slov.
Čítajúce deti sú o dosť múdrejšie, vedia viac o svete, vedia o tom, ako sa učiť, ich mozgy sú zvyknuté na hľadanie súvislostí a sú dostatočne zásobené slovnou zásobou a poznaním mnohorakých vecí, rýchlejšie vyhodnocujú a triedia nové informácie.
Svet sčítaných detí je širší a hlbší, prechody medzi hmatateľným svetom a realitou hlavou sú povznášajúcejšie pri čítaní ako pri používaní technológií. Dieťa sa naučí, ako fungujú emócie a vzťahy, čím sa líši priateľstvo od nepriateľstva, ako je to s dobrom a zlom. Nespornou výhodou čítania je, že jazyk kníh je bohatší ako jazyk bežnej hovorovej reči. Pri čítaní si dieťa buduje aj vzťah s rodičom, deti sú kooperatívnejšie, trpezlivejšie a spokojnejšie.
Strata slovnej zásoby v čase, keď rodič prestane čítať dieťaťu, ktoré už vie čítať, je väčšia, ako keby mu rodič nečítal v čase, keď ešte nevie čítať!
Približne len šestina slovenských rodičov neprestáva v pravidelnom čítaní svojim deťom v čase, keď to deti zvládnu aj samy. Platí tu zákonitosť, že ak sa školákom odoprie pravidelné rodičovské čítanie, strácajú k nemu vzťah. Čím viac rodič číta dieťaťu, tým viac chce dieťa čítať aj samo.
Je to ich vnútorná potreba, ktorá súvisí s predvídateľnosťou a bezpečnosťou sveta. Potrebujú ich aj preto, aby v dospelosti zvládli dobre fungovať vo svete a v sociálnych vzťahoch.
Na vyžadovanie hraníc sa snažme nepoužívať bitku, tresty, ani iné úplatky v podobe pochvál a odmien. Bitka do výchovy nepatrí, pretože vo svojej podstate nefunguje. Horšie ako to, že z nej bolí zadok, je, že z nej bolí duša. Zbiť niekoho je ponižujúce. Ako keby do chlapíka idúceho po ulici, niekto kopol a sotil ho na zem. Ujma na tele nie je, ale predsa len, cítime neprávosť. Bitka síce v danom momente môže ukončiť nevhodné správanie, ale v skutočnosti len kumuluje ďalšie nesprávne vzorce. Prináša poníženie, strach, neskôr vzdor a napodobňovanie takého správania – dieťa sa naučí, že agresia a právo silnejšieho je normálna cesta, ako dosiahnuť svoje. A to predsa nechceme.
Spracované na základe knihy Klub nerozbitných detí.