Rodičovská starostlivosť je pre duševné zdravie dieťaťa nesmierne dôležitá – jej dopad môžeme pozorovať aj v dospelosti. To znamená, že to, ako sa k deťom správajú mama a otec asi do 5. roku, tvorí základ ich sociálneho správania. Hovoríme o tzv. vzťahovej väzbe.
Je to jedinečné emocionálne puto, vznikajúce medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Dieťa má v sebe inštinktívnu potrebu vyhľadávať a udržiavať blízkosť s určitou osobou, aby naplnilo svoju potrebu ochrany a dosiahlo pocit bezpečia. Deje sa tak najmä v situáciách, ktoré sú preň stresujúce.
Podstatou vzťahovej väzby je získať fyzické a emocionálne uspokojenie a pocit bezpečia od blízkej osoby. Napomáha tomu:
Nielen dieťa pociťuje bezpečie a istotu, zároveň aj rodič cíti vzájomné prepojenie s dieťaťom a necíti sa byť pri ňom „cudzincom“. Pri výchove nejde o súťaž medzi rodičmi – kto lepšie pozná dieťa a poskytuje mu viac – otec alebo mama. Je to vzájomné pôsobenie, pretože prínos jedného a druhého rodiča je rozdielny, ale pre dieťa nesmierne potrebný.
Vzťahová väzba tvorí základ pre budovanie neskorších sociálnych vzťahov – dievčatá sa učia správať ako ženy, na základe vzťahu s otcom si budujú vzory správania k mužom. A naopak, chlapci sa identifikujú s mužskou rolou a učia sa správať k ženám.
Porušenie už vytvorenej vzťahovej väzby vzbudzuje u dieťaťa úzkosť a môže závažne ovplyvniť jeho vývin. Často si rodič, ktorý je s dieťaťom dlhšie, vypestuje zvýšenú citlivosť a vie rýchlejšie reagovať napr. na jeho plač. U druhého rodiča môže vznikať pocit nedostatočnosti až menejcennosti, že to nedokáže. Ale pohotovosť reagovania nie je najdôležitejším faktorom pripútania.
Kľúčové je venovanie pozornosti a vzájomná komunikácia s dieťaťom. Pri pôsobení na dieťa dospelý používa:
3 typy vzťahovej väzby
Na základe pozorovania interakcie medzi rodičom a dieťaťom boli definované základné typy vzťahovej väzby:
1. Istá vzťahová väzba
Vzniká u detí, ktoré zažili v detstve stálu a citlivú starostlivosť od rodičov, ktorí primerane reagovali na ich potreby bezpečia, istoty a znižovali ich úzkosť. Tým, že poskytli deťom hranice a istotu, si deti zvnútornili, že sú hodné lásky. Dieťa s bezpečnou vzťahovou väzbou je v prítomnosti rodiča:
- zvedavé,
- dokáže nadviazať kontakt aj s neznámymi osobami, pričom rodič je nositeľom pocitu bezpečia a istoty,
- na odchod rodiča reaguje nespokojnosťou,
- jeho návrat víta s radosťou,
- po odchode rodiča prestane kontaktovať neznámych ľudí.
Tieto deti dokážu prejaviť vyššiu mieru súcitu a empatie. Vedia lepšie tolerovať pozitívne aj negatívne emócie a svoje dokážu regulovať. Majú pozitívny postoj k životu a
optimistické ladenie osobnosti. Sú otvorenejšie voči druhým, svet okolo seba vnímajú ako bezpečný.
Dlhodobo si udržiavajú emocionálnu pohodu. Toto naladenie im pretrváva až do dospelosti. Rovnako majú vyššiu dôveru v seba a svoje schopnosti. Sú oveľa odolnejšie voči stresu, traume a záťaži. Vykazujú nízku mieru úzkosti a vyhýbavosti. Sú adaptabilné, dôveryhodné, spoľahlivé. Ľahko nadväzujú vzťahy s druhými, sú vnímavejšie k potrebám ostatných ľudí.
V dospelosti sú tolerantnejšie, menej dogmatické, zvedavejšie a flexibilnejšie v myslení. Rovnako majú dobrý prístup k vlastnému zdraviu.
Deti s bezpečnou vzťahovou väzbou fungujú lepšie, sú adaptabilnejšie a vykazujú menej problémového správania ako deti s ostatnými vzťahovými väzbami.
2. Neistá vyhýbavá vzťahová väzba
Dieťa rodiča ignoruje alebo sa mu vyhýba. Neprejavuje emócie pri jeho príchode či odchode. Môže utekať preč, keď sa k nemu rodič blíži, nepritúli sa k nemu, keď ho vezme do náručia. Neskúma okolité prostredie a nerozlišuje medzi známou a neznámou osobou.
Tento typ vzťahovej väzby je výsledkom nekomunikácie rodiča s dieťaťom. Dieťa sa naučí, že ak aj prejaví potrebu mať s rodičom vzťah, býva odmietnuté, zosmiešnené, odsúdené... Tento zážitok je preň taký bolestivý, že sa naučí túto potrebu potláčať. Týmto deťom býva odopieraný tesný fyzický kontakt. Vnímajú seba samých ako nehodných starostlivosti a pozornosti.
Majú často pocit, že si lásku musia zaslúžiť.
Takéto deti majú tendenciu vyhýbať sa odmietaniu a unikajú do fantázií. Blokujú a potláčajú vlastné emócie, sú pasívne, boja sa vyjadriť negatívne emócie,
dlho v sebe dusia hnev. Ich emočné ladenie je negatívne – sú to takí „mudrlanti“ bez emočných prejavov.
Vo vypätých situáciách majú tendenciu vybuchnúť, a to prispieva k ich odmietnutiu zo strany rodičov a zhoršeniu obrazu seba samého. Trpia pocitom osamelosti a odcudzenia. Zvyknú sa vyhýbať ohrozujúcim situáciám, nedokážu sa vyrovnať s negatívnymi zážitkami. Majú nízku odolnosť voči stresu a frustrácii.
Zvyknú ostatných presviedčať o svojich kladoch a vyvyšovať sa nad ostatných. Chcú a potrebujú byť v centre pozornosti a ostatné deti vidia ako ohrozenie seba. Často majú problémy so
spánkom a kvôli potláčaným emóciám aj iné somatické problémy. Môžu byť zvýšene úzkostné až neurotické, mať prejavy porúch príjmu potravy, správania ap. Často z nich vyrastajú perfekcionisti a nespokojní ľudia so sklonom ubližovať. Kvôli neschopnosti prejaviť emócie majú problém nájsť si partnera.
3. Neistá ambivalentná vzťahová väzba
Dieťa sa prejavuje vyhýbavým a súčasne aj vzdorovitým správaním. Je zmätené, úzkostné, pôsobí ustrašene, môže sa správať agresívne a
vzdorovito. Časté sú poruchy správania.
Táto vzťahová väzba sa vyvíja, ak dieťa nemá šancu zorientovať sa v správaní rodiča. Jeho správanie je pre neho nepredvídateľné. Rodič používa vo výchove zastrašujúce stratégie alebo je sám vystrašený a úzkostný.
Rovnako tento typ môže vzniknúť pri prerušení rodičovskej starostlivosti, či odmietaní dieťaťa rodičom. Deti pri tomto type väzby stále dúfajú v lásku a boja sa opustenia, odmietnutia a boja sa veriť druhým ľuďom. Sú podozrievavé, zväčša vzdorovité až agresívne, vynucujú si pozornosť a lásku. V stresových situáciách sú intenzívne rozrušené a „depresívne“. Majú pesimistický pohľad na seba a okolie. Vôbec nedokážu zvládať zmeny, frustráciu a negatívne pocity. Sú nesmierne úzkostné a dlhodobo vykazujú detinské správanie, neprimerané veku.
Očakávajú a vyžadujú neustálu pomoc aj s aktivitami, ktoré už predtým zvládali. Neustále kontrolujú svoje prostredia a sú veľmi citlivé na akékoľvek odmietnutie. Bývajú závislé a majetnícke. Časté sú u nich prejavy hnevu a agresie, ktoré striedajú s prejavmi túžby po blízkosti rodiča.
Deti s neistou vzťahovou väzbou majú problém so sebadôverou, sú závislejšie na ostatných a prejavujú sa u nich somatické problémy. V školskom veku sa u nich môže zvýšiť tendencia šikanovať a
agresivita. Vnímavosť na potreby dieťaťa
Dôležitú úlohu vo vytvorení vzťahovej väzby zohráva temperament rodiča a jeho vnímavosť na potreby dieťaťa. Nemyslíme tým však ustupovanie dieťaťu a splnenie všetkých jeho žiadostí. Rodič dieťa povzbudzuje k práci a riešeniu problémov, ale nerieši ich za neho. Pomáha mu primerane jeho veku chápať súvislosti a dáva mu priestor byť samostatné, v medziach jeho možností a schopností.
Rodič nemôže byť perfektným superrodičom
Takáto snaha dieťaťu škodí. Dieťa potrebuje tiež zažiť frustráciu, aby sa naučilo riešiť problémy. Na sebe a cez vlastné skúsenosti sa musí naučiť, že nie všetky jeho želania budú splnené, nie každé jeho správanie bude tolerované. Musí sa naučiť, že sklamanie, nuda, smútok a znechutenie patria k životu a rodič mu to musí primeranou mierou sprostredkovať.
Cesta k vytvoreniu bezpečnej vzťahovej väzby je byť dostatočne dobrým rodičom – milujúcim a chybujúcim, pretože tak sa dieťa pripraví na reálny a skutočný život. Dostatočne dobrý rodič je schopný sebareflexie, vie si
priznať chybu, poučiť sa z nej a napraviť ju. Takýto rodič je lepší ako perfektný rodič.
