Zo života: Vytúžené tehotenstvo po dvoch potratoch

Zo života: Vytúžené tehotenstvo po dvoch potratoch

7.4.2021 , autor: Kristína Majerová , foto: archív A. Čechvalovej Novosedlíkovej

Narodila som sa ako zdravé, zvedavé bábätko, ktoré ako 9-mesačné začínalo objavovať svet na vlastných nohách. Raz sa mi však zaplietli nožičky a spadla som. Tento pád mal veľké následky, tiky očí a nevyvinutie očného pozadia. Operácia, ktorú lekári zvažovali, sa nakoniec neuskutočnila, nakoľko nebolo isté, či by sa podarila. K tomu som bola veľmi maličká.

Ak by som, podľa lekárov, spadla o mesiac neskôr, pád by nemusel zanechať také následky. Prekáža  mi prudké svetlo, slnko a pre nystagmus (ext. zdroj nystagmus, mimovoľné pravidelné pohyby oka) mi nepomáhajú ani dioptrické okuliare. Nedokážem správne zaostriť zrak na predmet. Väčšou pomocou sú pre mňa slnečné okuliare, na čítanie používam zväčšovacie pomôcky. V známom prostredí sa viem orientovať, inak potrebujem sprievod. 

Môj spoločník DIABETES

Aby toho nebolo málo, ako jeden a polročnej mi diagnostikovali diabetes (ext. zdroj diabetes). Po štyroch rokoch diabetickej diéty mi doktor nasadil inzulín. Svoju smolu som si však ešte stále nevyčerpala. Ako šestnásťročná som prekonala silnú chrípku, museli ma hospitalizovať.

Po návrate z nemocnice som sa sťažovala na hučanie v uchu. Lekári sa rozhodli riešiť to infúziami. Nebolo to však dobré rozhodnutie, nakoľko sa mi poškodil sluch. Musím nosiť načúvacie zariadenie. Nie je to ideálne, problém mi robia sykavky, ale dokážem takmer bezproblémovo komunikovať.

... aby toho nebolo málo, diagnózy pribúdali

So svojimi diagnózami som sa naučila ako-tak žiť. To som ešte netušila, čo ma čaká. Ako 20-ročnej sa u mňa prejavila anémia. Prvé „zrútenie“ organizmu nastalo v roku 2000, keď mi z pľúc vytiahli osem litrov vody. Srdce mi pracovalo len na 25 %.

Punkcia srdca ukázala priebeh zápalu, ale príčina sa nezistila. Druhýkrát ma o päť rokov neskôr priviezli rodičia na Kramáre, kde ma lekárka na pohotovosti odmietala prijať, pretože výsledky spred mesiaca som mala dobré. Keby nebolo mojej sestry, ktorá tam stretla známeho lekára, nebolo by to so mnou dopadlo dobre.

Vtedy som mala hemoglobín 26 g/l (u zdravej ženy je norma 130 – 160 g/l) a pri 24 g/l človeku zlyhávajú orgány. Tak si to viete predstaviť. Je veľký zázrak, že som sa z týchto diagnóz dostala bez vážnych následkov srdca alebo iných orgánov.

Na Kramáre som pravidelne chodila na kontroly k hematológovi k MUDr. Vahančíkovi. Je to lekár, odborník, ktorého si veľmi vážim. Vždy sa ma spýtal, čo mám nové, ako sa cítim, ako je to s mojou anémiou. Zhoršenia nastávali pravidelne na jar a jeseň. Dokonca jedno obdobie som pravidelne každé tri mesiace prichádzala do nemocnice na transfúzie. 

Zázraky sa predsa len dejú

Keď si na tie roky spätne spomeniem, môžem ich charakterizovať jedným slovom ako extrémne. Všeobecná lekárka skonštatovala, že ona by si so mnou nevedela dať rady. Akýkoľvek malý kopček predstavoval pre mňa Mount Everest. Pri chôdzi som sa nemohla nadýchnuť.

Dalo by sa povedať, že som pochopila pocity človeka, ktorého túžbou je rozbehnúť sa a tancovať, ale obmedzuje ho jeho nemohúca telesná schránka. Kostnú dreň mi brali trikrát, ale zistilo sa iba to, že sa mi rýchlo rozpadne krv. Príčinu ani v tomto prípade neobjavili.

V roku 2010 sa to zasa zhoršilo, po štyroch krvných konzervách bol môj hemoglobín iba okolo 60 g/l. Bola to však moja posledná hospitalizácia a náhle sa môj zdravotný stav zlepšil. Tak, ako mi anémia začala, tak aj skončila. Sám lekár sa vyjadril, že sa stal zázrak. Odvtedy bol môj hemoglobín nad 150 g/l. 

Inzulínovú pumpu som si vydupala

Hoci s manželom bývame v rovnakom meste, len na opačných koncoch, dokonca z nášho domu je vidieť dom jeho rodičov, zoznámili sme sa, až keď som mala 41 rokov. V tom istom roku sme mali svadbu. Túžili sme po dieťatku. Vedela som, že ako diabetička musím byť zodpovedná.

Hneď ako sa mi na tehotenskom teste objavili dve čiarky, šla som ku gynekológovi. Lekár ma poslal k diabetológovi, ktorý mi navrhol prejsť na inzulínovú pumpu, no k realizácii nedošlo. Po prvom mesiaci som potratila. Rovnaký scenár malo aj druhé tehotenstvo. Vtedy som sa rozhodla, že to takto nepôjde.

Diabetológovi som povedala, že pumpu chcem hneď teraz, nie až vtedy, keď sa mi podarí znovu otehotnieť. Nenamietal. Chodila som k nemu pol roka a bolo to vždy o tom, že nemá kontakt na pána, ktorý pumpu ponúka, že má dovolenku, že tam nebol... Manžel sa už smial, že chodím k nemu do ordinácie ako na „teplé rožky“. Nakoniec som si to musela vybaviť sama.

V priebehu mesiaca som už nastupovala do Bratislavy na zaučenie. Hoci je pumpa dnes už bežná, v našom meste som bola prvá, komu ju diabetológ predpísal.

Tehotná s inzulínovou pumpou

Tehotenstvo bolo náročné

Po zistení tehotenstva som potrebovala senzory na sledovanie hladiny cukru v krvi. V prvom trimestri býva u diabetičiek nízka hladina cukru – hypoglykémia, ktorá môže spôsobiť potrat. Štyri senzory som dostala zadarmo. Musela som si však každé tri mesiace kupovať program do mobilu, ktorý slúži ako vysielač a ukazuje aktuálnu glykemickú hodnotu.

Kvôli dlhodobej ideálnej hodnote cukru v krvi sa diabetičkám odporúča tehotenstvo dopredu plánovať. Poisťovňa však senzory prepláca až tehotným ženám, preto si ich každá hradí sama. Jeden  stojí 50 eur a viac. 

Po potvrdení tehotenstva ma gynekológ poslal na krvné a genetické testy. Na hematológii sa ma pani primárka spýtala, prečo ma poslal až teraz, prečo to nespravil už po prvom potrate. Bola som prekvapená. Ako som to mala vedieť? Veď ja nie som lekárka! 

Rannými nevoľnosťami som netrpela, cítila som sa dobre

Cukor som si poctivo strážila a gynekológ ma vždy uistil, že všetko je v poriadku. Akurát placenta bola nízko. Nemala som dôvod neveriť mu. S anémiou som problémy nemala a myslela som si, že moje 9 rokov stabilné hodnoty krvného obrazu svedčia o tom, že je všetko v poriadku. A keďže lekár nevenoval anémii zvláštnu pozornosť, neprikladala som jej ju ani ja. Nepamätám si, či som to mala presne uvedené v tehotenskej knižke. Určite tam však bolo napísané, že som dostala viac transfúzií. 

Pôrodnica pre diabetičky?

Asi v polovici druhého trimestra som sa pýtala gynekológa, či nie je potrebné vzhľadom na diabetes hľadať si pôrodnicu, prípadne pôrodníka. Vedela som, že pri pôrode a aj po ňom, musím byť monitorovaná, keďže glykémia rýchlo klesá. Prvé dni je potrebné sledovať aj bábätko zvyknuté na moju hladinu cukru, keďže po pôrode začína pracovať jeho pankreas.

Gynekológ mi na moju otázku odvetil, že nič netreba riešiť. Keď som sa rovnakú otázku opýtala diabetológa, odpovedal: „Ak mám byť úprimný, ste prvá tehotná diabetička za posledných dvadsať rokov. Neviem vám povedať.“

Pôrodnicu v našom okresnom meste mi odporučilo niekoľko ľudí. U hlavnej sestry som sa počas dňa otvorených dverí informovala, či majú skúsenosti aj s pôrodom diabetičiek. Vyčítavo mi odvetila, že som už dávno mala chodiť do rizikovej poradne. Ale v poradni som dostala odpoveď, vraj mi všetko povie pán doktor v 35. týždni tehotenstva a zariadi to.

Verila som im. Všetko bolo v poriadku. Upozornili ma, že ak bude pôrod prebiehať sekciou, je potrebné mať za sebou anestéziologické vyšetrenie. Muž ho kvôli plánovanej operácii žlčníka mal absolvovať tiež, tak som končiac druhý trimester, išla s ním. Tam ma hneď poslali do ich rizikovej poradne, kde ma privítala sestrička: „Kde ste boli doteraz? K nám chodia budúce mamičky od 15. týždňa tehotenstva.“

Ja som bola na začiatku tretieho trimestra. Až tu, v Bratislave na Antolskej, som sa dozvedela, že diabetičky rodia buď u nich alebo v Nových Zámkoch.

Doktorka začala: „Máte vyšetrenie EKG?“ „Nie, nemám.“ „A prečo?“ „Pretože ma naň nikto  neposlal.“ Rovnako dopadli aj otázky, či mám očné vyšetrenie, EKG srdiečka bábätka, či som absolvovala odber plodovej vody. Nakoniec lekárka skonštatovala, že je dobré, že som sa k nim dostala. Navyše som mala zápal, ktorý môj gynekológ „prehliadol“, respektíve nespravil mi potrebné vyšetrenie. Týmto zistením sa nejako potlačila téma mojej anémie.

Doktorka len usúdila, že anémia sa vyliečiť nedá a pozornosť venovala zápalu. 

Prístup lekárov je dôležitý

Lekárka bola veľmi sympatická. Keď som niečomu nerozumela alebo nepočula, nemala problém zopakovať mi to. Ak som sa opakovane spýtala regionálneho gynekológa, on si odpoveď iba zamrmlal. Nerozumela som mu ani na druhý, ba ani na tretí raz. Akoby som mu bola ukradnutá. Chcela som vedieť, či čakám dievčatko alebo chlapčeka. Zahundral si niečo pod nos a keď som sa spýtala znova to isté, iba skonštatoval, že sa nepozrel.

Šimonko sa narodil sekciou dva týždne pred termínom, 28. januára, ako zdravé dieťa. Bol veľmi pokojné bábätko, ktoré predčasný príchod na svet prvých niekoľko týždňov „dospávalo“.   

Po pôrode som sa necítila dobre

Dva dni po pôrode som cítila, že je zle. Ozvala sa anémia. Ťažko sa mi dýchalo, ledva som sa držala na nohách. Lekárke som oznámila, že potrebujem krvnú konzervu. V piatok ma mali prepustiť. Prišla sobota, zrazu veľmi nízka hladina trombocytov, vysoké zápalové jednotky.

Chceli mi vziať kostnú dreň. Bola som ubolená z cisárskeho rezu a ďalšiu bolesť som už nechcela. Snažila som sa presvedčiť lekára, že kostnú dreň mi brali tri razy, ale nič nezistili. Na veľké šťastie som mala súkromné číslo na môjho hematológa MUDr. Vahančíka. Telefonickou konzultáciou ma upokojil a skonštatoval, že som bola dosť dlho v poriadku na to, aby teraz vyskočil nejaký veľmi vážny problém. Vraj sa to časom zlepší a trombocyty nabehnú.

V nemocnici ma obvinili zo zatajenia anémie. Informácie o transfúziách v tehotenskej knižke zrejme prehliadli. Na vlastnú zodpovednosť som odmietla odobratie kostnej drene a s podpísaným reverzom som odkráčala domov. Spôsobila som tým poriadny rozruch. Nechcem, aby to vyznelo, že takto sa majú zachovať všetky ženy.

Lekárke som bola vďačná za starostlivosť, ochotu a jej ľudský prístup, ale keďže ma môj hematológ uistil, že všetko sa časom zlepší, nechcela som tam už viac byť. Verila som mu a tvrdohlavo som si  trvala na svojom.

Po týždni som si dala spraviť krvný obraz, ale výsledky neboli dobré, aj keď trombocyty o niečo poskočili. MUDr. Vahančík mi odporučil transfúziu, vrátane trombocytov. Súhlasila som. Ibaže aj primárka v našom okresnom meste trvala na odobraní kostnej drene, ak výsledky nebudú do siedmich dní v poriadku. Bola som zúfalá. Ženy majú šestonedelie na zotavenie sa a mne ho nechceli dopriať. Potom vypukla korona a všetko sa zastavilo. Moje telo dostalo čas na regeneráciu.  

Tehotná s inzulínovou pumpou

Cvičenie so synom

Kvôli slabším Šimonkovým plieckam nás neurologička poslala na cvičenia. Sestra ho položila chrbátikom na podložku a on sa uložil do céčka. Toto sa zopakovalo. Domov sme odchádzali s tým, že musíme cvičiť trikrát denne, pretože ak by sa to včas nezachytilo, mal by problémy s krivením chrbtice. Lenže cvičte trikrát denne s bábätkom, ktorému sa nechce. Nekopal nožičkami, nerozhadzoval ručičkami, ako mal, neplakal, iba pasívne ležal a pozeral pred seba. Namiesto trikrát denne sme cvičili raz, ak sa to z jeho strany dalo nazvať cvičenie. Nad postieľkou mal detský kolotoč a do neho neustále kopal nožičkami. Niečo však zabralo a cvičenie sme nakoniec mohli ukončiť skôr.

Dokonca sa začal v ôsmom mesiaci stavať na nožičky a v desiatom už, držiac sa za ruku, chodil. Je to veľmi živý a neposedný chlapček – malá „duracelka“ . Naše usmievavé slniečko a ja môžem len povedať, že zázraky sa stále dejú. Myslím, že môj príbeh je toho dôkazom.

Tehotná s inzulínovou pumpou

Ďakujem za najbližších

Po skúsenostiach s regionálnym gynekológom som sa rozhodla od neho odísť. Bývame s mojimi rodičmi a aj vzhľadom na moju situáciu, sa snažíme mať malého nestále na očiach. Veľmi mi pomáha najmä moja mama a iba vďaka nej sa môžem starať aj o prevádzku obchodu, za čo jej ďakujem. Osudu som veľmi vďačná za mojich najbližších, za to, že ich mám okolo seba a za to, že sa mi plnia sny.

Späť na úvod