Život v pokluse: Máme doma živé striebro

Život v pokluse: Máme doma živé striebro

31.7.2021 , autor: Mgr. Jarmila Hýroššová , foto: istockphoto.com

Potom máte pravdepodobne „živé“ dieťa. Takéto deti sú pre rodičov ale i pre súrodencov skutočnou výzvou. Vzniká tu nebezpečenstvo, že sa celý rodinný život bude riadiť podľa potrieb živého dieťaťa. Najmä starší súrodenci môžu byť znevýhodnení. Živé deti potrebujú voľnosť, ale i hranice. Ukážeme vám, ako medzi nimi nájsť rovnováhu.

Na prvý pohľad celkom milé dieťa

Klaudia vstupuje do miestnosti so skenujúcim pohľadom: Dá sa tu vyliezť na nábytok, stiahnuť obrus, niečo prevrátiť? Nie? Okej, potom môžeme ísť dnu. A ak odniekiaľ počuť rachot, Klaudia vie, že to bol jej syn. 

Volá sa Martin a nešmýka sa v detskom kútiku materského centra tak ako iné deti, posediačky smerom do bazéna s guľôčkami, ale hlavou dolu a pritom narazí ešte aspoň do troch detí.  Štvorročný chlapec vyzerá sladko, vlastne je veľmi milý, len má jednu zvláštnu záľubu – vyhľadáva nebezpečenstvá. 

Všetci sú v pokluse

Ísť s Martinom do cukrárne znamená pre jeho rodičov asi toto: Jeden rýchlo hádže zákusok do seba a potom sa rýchlo vystrieda s druhým, ktorý práve uteká za Martinom. „Musíme byť stále v strehu,“ hovorí Klaudia. Deti ako jej syn majú vyššie riziko úrazov, rady nadväzujú kontakty a nepoznajú strach. Na kúpalisku sa rútia do bazéna a na ihrisku z preliezačky. Okrem toho sa vždy snažia dosiahnuť to, čo si vo svojich malých tvrdohlavých hlavičkách zaumienili.

Klaudia a jej muž nechcú Martina neustále brzdiť a hrešiť ho. Napriek tomu pozostáva ich slovník najmä z „Nie!“ a slov s predponou „ne-“. V porovnaní s pokojnejšími rovesníkmi si vyžadujú deti ako je Martin troj- alebo štvornásobný výchovný výkon.

Rozpadajúce sa sociálne kontakty

„Keď sme raz navštívili priateľov,“ spomína Klaudia, „nemal môj syn nič lepšie na robote, ako sa v upravenej záhrade šplhať na kovovú oporu, po ktorej sa popínali kvety. Náš priateľ to ale vôbec nepokladal za komické a osobne dával Martina dolu z jeho novej „preliezačky“. To sa však môjmu synovi vôbec nepáčilo.“

Problém: Nezainteresovaní ľudia vidia často na živých deťoch len to zlé, opomínajú šarmantné stránky týchto malých „duraceliek“. To vedie potom k tomu, že ich rodičia prestanú udržiavať niektoré kontakty a nemôžu napríklad navštevovať určité reštaurácie. A potom sa mama alebo otec neustále pýtajú: Prečo sa to týka práve nás?

Človeku sa trochu uľaví, keď zistí, že veľká časť tejto chuti experimentovať je geneticky podmienená. Ide o vrodený temperament, ktorý sa často dedí po jednom alebo oboch rodičoch. Menej upokojujúco znie, že naše zistenie, že máme „živé dieťa“ môže niekedy vyústiť do diagnózy ADHD (Attention Deficit Hyperactivity Disorders“ – hyperaktivita s poruchou pozornosti). Dochádza k tomu vtedy, ak sa k živosti pridajú napríklad problémy s koncentráciou, alebo ťažkosti rozlíšiť dôležité podnety od nedôležitých. A keďže sú tieto prechody plynulé, diagnózu je možné stanoviť v troch-štyroch rokoch.

Charakteristika „živých“ detí

  • Živé deti sú zvedavé – dokážu sa tak fixovať na niečo, čo ich zaujme, že nepočujú alebo ignorujú všetky rozptýlenia navôkol. Ich zvedavosť a pozornosť môže byť veľmi hlboká.
  • Živé deti sú dobrodružstvachtivé – túžia po dobrodružstve, chceli by cestovať do vzdialených krajín, vytvoriť niečo nové a odlišné od toho, čo už existuje. V týchto túžbach však veľakrát narážajú na hranice, ktoré im kladú rodičia, apelujúc na zdravý rozum.
  • Živé deti sú silnejšie – zdá sa, že majú viac energie a sily ako väčšina ostatných detí.
  • Živé deti sú vytrvalé – temperamentné deti sa môžu javiť ako rozmaznané, a to preto, že majú veľmi dobrú schopnosť sústrediť sa na cieľ a nevzdávať sa. Ak sa im nepodarí dosiahnuť cieľ, sklamanie je veľké a býva vyjadrené pomerne silno.
  • Živé deti sú citlivejšie – bývajú popisované ako veľmi nervózne a citlivé. Citlivé sú najmä na kritiku, stratu a neúspech. Na druhej strane sú často naladené na citlivosť ostatných a majú výbornú empatiu.

8 krokov  pre „skrotenie“ temperamentného dieťaťa

Mnohí rodičia sa pýtajú, ako zabezpečiť, aby živé a neposedné dieťa nedostávalo neustále seba i iných do nebezpečenstva. Ako mu pomôcť, aby sa naučilo žiť so svojím temperamentom?

Krok č. 1: Zvýšte pozornosť

V prvých rokoch dávajte na dieťa obrovský pozor a odstráňte alebo zneškodnite všetky zdroje nebezpečenstva: Priskrutkujte poličky, zaistite elektrické zásuvky a okná, zamknite alebo odložte z dosahu dieťaťa ostré nože a pod. Aby ste zabránili ničeniu vecí v byte, vytvorte aj tzv. tabu zóny, v ktorých dieťa nemá čo hľadať (napr. počítač, písací stôl staršieho súrodenca a pod.).

Krok č. 2: Poskytnite dieťaťu dostatok pozornosti

Extrémne živé správanie môže byť znakom toho, že sa dieťa necíti dostatočne akceptované, že si ho nikto nevšíma. Uistite sa teda, že sa vášmu dieťaťu dostáva dostatok lásky a pozornosti. 

Krok č. 3: Neustupujte

Nepodľahnite pokušeniu ustupovať dieťaťu zakaždým len preto, aby ste mali od neho 5 minút pokoj. To vedie dlhodobo k tomu, že dieťa bude robiť iba to, čo bude chcieť ono samo a nebude vás brať vážne. 

Krok č. 4: Robte jasné rozhodnutia

Živé deti ich potrebujú maximum. Odporúča sa:

  • Hovoriť dieťaťu, čo má robiť – a nie čo robiť nemá;
  • klásť málo otázok;
  • rozdeliť činnosti na menšie kroky (namiesto „Uprac si to!“ povedať radšej: „Kocky pôjdu do červenej škatule.“ „Autá do poličky.“) ;
  • byť skôr ticho, ak je dieťa hlučné;
  • opakovať požiadavky;
  • pozerať sa pritom dieťaťu do očí, chytiť (alebo pohladiť) ho zľahka za rameno alebo ruku a ukázať mu tak telesnú blízkosť.

Dieťa ako živé striebro

Krok č. 5: Menej hovorte a radšej konajte

To odporúčame používať často, lebo keď sa dostanete do diskusie s temperamentným dieťaťom, môžete si byť istí, že ste prehrali!

Krok č. 6: Doprajte dieťaťu dostatok voľnosti

Postarajte sa každý deň o to, aby malo dieťa dostatok voľnosti, kedy sa môže dosýta vyblázniť, najlepšie na čerstvom vzduchu. 

Krok č. 7: Urobte deň pomalším

Vytvorte medzi aktivitami veľa prestávok na oddych a neprevádzajte príliš veľa aktivít počas jedného dňa. Zriaďte možnosti na pokojnú činnosť (napr. vytvorte čitateľský kútik, voľte pokojnejšie hry – puzzle, skladanie stavebnice a pod.), zredukujte pozeranie televízie na minimum – ak vôbec. A večer zabezpečte dostatočne skoro pokoj, spánok je pre živé deti veľmi dôležitý. Prílišná motorická aktivita je podľa odborníkov často jedným zo symptómov nedostatočného spánku.

Krok č. 8: Zmeňte uhol pohľadu

Neviďte vo vašom dieťati len zdroj stresu a obmedzovaní. Napríklad Martinovi rodičia sa v pokojnejších momentoch utvrdzujú v tom, že ich syn je milý a láskavý. Vedia, že ak aj dôjde opäť k zlomu, potom je to z mimoriadnej radosti zo života. Martin nie je deštruktívny, len jednoducho potrebuje väčší akčný rádius ako ostaní.

Psychológovia utešujú rodičov, ktorí majú temperamentné dieťa, že neskôr ocenia svoje „živé striebra“ kvôli ich originalite a kreativite. Takéto deti môžeme označiť pojmom „náročné“ alebo „hyperaktívne“, ale v zahraničnej literatúre sa stretávame i s  pojmom „syndróm Emila z Lönnenbergy (ext. zdroj. Emil z Lönnenbergy)“.


Milujúco-chaotický Emil z pera Astrid Lindgrenovej je známy tým, že vyvádza huncútstva, ktoré iným deťom ani nenapadnú. Napríklad popísal svoju malú sestru Idu atramentom. Alebo zatvoril svojho otca do psej búdky. Inokedy mu zasa vylial zabíjačkovú kašu na hlavu, alebo chytil zlú správkyňu chudobinca do pasce na vlkov...

Martin má už na konte tiež nejedno huncútstvo: Naposledy sa mu počas výletu na zámok podarilo vopchať hlavu do medzery na historických drevených schodoch. Aby ho odtiaľ dostali, museli hasiči schodisko rozpíliť.

Jeden tip na záver pre rodičov živých detí

Doprajte si priestor aj sami pre seba – bez dieťaťa. Nemusí vás trápiť zlé svedomie, ak sa z času na čas svojho drobca na chvíľu „vzdáte“. Príbuzní a známi určite radi zažijú pár vzrušujúcich hodín. Využite tento čas pre seba a vášho partnera, alebo ho strávte so svojimi ostatnými deťmi. Tak môžete načerpať novú energiu pre svoje živé striebro.

Máte doma živé dieťa? Ak áno, aké triky používate na jeho skrotenie?

Sylvia K. (syn Erik, 4 roky) – Môjmu synovi najviac pomáha, keď mu spravím bohatý program a môže si niekde vybiť svoju energiu. Je rád v neustálom pohybe, má rád spoločnosť ľudí i nové veci. Najčastejšie je to ihrisko, musím hľadať také, kde je čo najviac preliezok a detí. Ale skúšame aj nejaké športy, chodíme na výstavy, na výlety... V deň, keď má takýto program, večer normálne zaspí a na druhý deň je tiež krotkejší. Je to pre mňa veľakrát náročné, ale som rada, že mám živé dieťa. Je to určite lepšie, ako keby som mala mať zakríknuté dieťa, ktoré sedí v kúte a bojí sa.

Ľubica D. (dcéra Barborka, 11 mesiacov) –  Neviem, či sa dá hovoriť o 11-mesačnom dieťati a o jeho krotení, ale každopádne živé striebro je. Napríklad už stihla roztrhať pásku do magnetofónu, vlezie do každého kúta bytu a „koštuje“ všetko, čo sa jej dostane do ruky, ale o krotení ešte nie je možné hovoriť, keďže nemá toľko rozumu.

Regina F. (dcéra Soňa, takmer 2 roky) – Moja dcéra bola vždy ako víchor. Rada sa približuje k ľuďom, hneď ich oslovuje a je veľmi otvorená aj voči deťom. Jediná chvíľa, kedy sa dokáže upokojiť (okrem spánku) je, keď si spolu čítame knihy. Ale počas 10 minút ich vystriedame aj 4-5, lebo po pár minútach sa jej každá zunuje. Vtedy beží vziať novú a pokračujeme. Inak je stále v pohybe. Ona vlastne ani nevie chodiť, všade len uteká. 

Michaela B. (syn Nikolas, 2 a pol roka) – Môj syn bol jedným z tých, ktorí všetko zvládli veľmi skoro – váľanie sudov, lozenie, sedenie, chôdza. V kočíku vydržal iba asi do roka, aj to sme nesmeli nikdy počas jazdy zastaviť. Od 18 mesiacov chodíme všade pešo, lebo by v kočíku neobsedel. Neviem, čo je to ísť s niekým na kávu alebo na obed, celú dobu za ním len behám a naháňam ho. Počas dňa nemám ani 5 minút pre seba a nemyslím si, že sa to tak skoro skončí. Jediné, čo naňho platí, je poriadne ho unaviť – chodíme plávať, navštevujeme materské centrum, v zime lyžujeme, v lete sme na ihriskách... Lenže večer som vždy taká uťahaná, že zaspím skôr ako Nikolasko.

Späť na úvod